Z Bardejova cez Eustory do Ljublany PDF Print E-mail
Written by Alena Gombošová   
Sunday, 03 November 2013 11:58

Katarína Mochnacká sa v minulom školskom roku, vtedy ešte ako študentka GLS, odhodlala zabojovať v medzinárodnej súťaži novodobej histórie - EUSTORY. Už 6. 10. 2013 absolvovala letný tábor EustoryAlumniAcademium ako reprezentantka Slovenska, ktorý sa konal v Ljubljane. Stačilo len vypracovať projekt na danú tému (Postavenie muža a ženy v 20. storočí), vyhrať, absolvovať pohovor v cudzom jazyku, pobaliť sa a ako Katka dodáva, bol to zážitok na celý život.

     "Začnem pekne od začiatku, teda cestou. Patrila som k tým šťastnejším, ktorí nemuseli putovať viac ako 20 hodín (naša rekordérka Anna z Ruska menila lietadlá päťkrát) a vybrala som sa do metropoly Slovinska vlakom. Aj keď s menšou prekvapivou odbočkou v Česku (týmto chcem vyjadriť ŽČR vďaku za pochopenie), ale predsa som sa nakoniec dostala do cieľa. Kto ma pozná, vie, že to mohlo dopadnúť oveľa horšie. Stretla som tam ďalších 22 ľudí z celej Európy a som rada, že som nemusela odmietnuť účasť ako môj rovesník z Ukrajiny, ktorýnedostal víza. Už tu sme si uvedomili rozdielnosti medzi našimi krajinami. Shanghan nie je takou samozrejmosťou pre všetkých. Rozprávali sme sa, porovnávali, často aj zasmiali, ale hlavne snažili nájsť riešenia globálnych otázok.

     Celá akadémia trvala týždeň a každý deň bol vyplnený inou témou, ktorú sme rozoberali a následne spracovali. Hneď na začiatku to bolo zoznámenie s mestom "hrou" Niečo za niečo. Práve takto si chceli organizátori (KörberFoundation) preveriť naše jazykové a komunikačné schopnosti. Vyšli sme do "terénu" a mali presviedčať ľudí, aby nám za zápalkovú škatuľku vymenili inú maličkosť. A následne tú maličkosť za niečo iné. Fotili sme si jednotlivé predmety a na konci urobili prezentáciu s komentármi. Vysvitlo, že ľudia najviac rozdávajú perá, muži vždy majú pri sebe jeden či dva kondómy navyše, a že ženy sa vedia zrieknuť čokolády či mejkapu. Po celodennom naháňaní sme mali prednášku o histórii Slovinska a zmeny jej pozícií v jednotlivých štátnych útvaroch, v ktorých sa nachádzala po rozpade Rakúska-Uhorska. Ai večer sme si teda neoddýchli.

     Na ďalší deň sme sa vybrali na pamätné miesta, a to najprv do Kostola svätého Ducha v Javorce postavený vojakmi, ktorí tam bojovali na fronte. Nad vchodom sa skvie symbolický nápis PAX, čiže mier. Tento kostolík slúžil veriacim s rôznym vierovyznaním: rímskokatolíckym, ortodoxným i moslimom. Myslím si, že to bolo veľmi inšpiratívne pre každého. Aj keď sme z iných krajov, niečo nás spája vždy: túžba po mieri. Na jednej zo stien obrovskej stupňovitej hrobky v Gradiči sa mi podarilo nájsť priezvisko z mojej rodiny (konkrétne krstného otca mojej mamy). Sú tam pochovaní talianski vojaci, ktorí padli. Možno aj vy tam máte svojich predkov a ani o tom neviete. Je len jeden spôsob, ako to môžete zistiť.

     Vyskúšali sme si, aké to je byť na dvoch miestach naraz. Navštívili sme jedno mesto a zároveň dve krajiny - slovinskú časť Nová Gorica a taliansku Goriziu. Doslova nás popárovali a každý z dvojice mal za úlohu preskúmať jednu časť. Na fotografii je so mnou Antonio Basilicata a práve stojíme na hraniciach. Áno, je to tak. ja som na slovinskej strane a Antonio na talianskej. Najviac na celej akadémii sa mi páčilo, že všetko, čo sme sa naučili alebo objavili, sme mali následne spracovať a dôjsť k nejakým záverom. Náš spoločný článok a zaujímavá fotografia upútali a stali sa tak súčasťou Eustorian časopisu, takže sme na seba pyšní.

     Plagáty boli tiež obľúbené, keďže sme rýchlo a ľahko nakreslili pojmovú mapu či niektoré body, ku ktorým sme dospeli v našich konverzáciách na témy - posúvanie hraníc, menšiny a národná identita. Bolo veľmi ťažké vysvetliť niekomu, kto má vlastný štát už storočia, aký význam má pre Slovensko práve slovenčina. Zaznelo totiž viacero návrhov na globalizáciu, napr., aby sa používal len jeden univerzálny jazyk či rovnaký pas pre všetkých. Samozrejme, že všetko má svoje výhody i nevýhody. Každý zo zúčastnených sa mohol voľne zapojiť do diskusie a všetci ho počúvali. Rozprávali sme sa po anglicky, čo bolo na danú tému ako stvorené. Večer som sa spolu s reprezentantom z Rakúska zúčastnila na natáčaní videa, v ktorom rozprávame o rozpade Rakúska-Uhorska a vôbec o prvom vzniku Slovenska. Je to veľmi zábavná "dokrútka", keďže mapy boli premietané na naše telá a my sme sa stali doslova našimi krajinami.

     Práve na štvrtý deň sme sa s Belgičankou odhodlali napísať blog na internetovú stránku o tom, čo sme od rána zažili. A bolo toho dosť, to vám poviem: najprv to bola simulácia mesta s populáciou 70% Talianov, 20% Slovincov a 5% Nemcov, ktorí majú v mestskej rade svojich zástupcov, čiže nás. Ja som sa ocitla v roli populistu a v návrhu zákona o povinnom zavedení slovinčiny(čiže jazyka menšiny) do škôl som zastávala väčšinu, teda Talianov. Ale kompromismi sme spolu s mojím spolubojovníkom nakoniec presvedčili aj ostatné politické strany a návrh neprešiel. V hre nechýbal starosta, zástupcovia z médií, ktorí nám dávali háklivé otázky, a fotografi. Vyskúšali sme si tak naše diplomatické schopnosti a aké je to byť naozaj politikom a priamo rozhodovať o vážnych veciach. Bol to úplne iný pohľad a viac sme to prežívali. Po návšteve talianskej školy v Koperi (SLO) a slovinskej školy v Trieste (IT) sme si vedeli problémy menšín, jazyka a diskriminácie o to lepšie predstaviť. Vyhladovaní a scestovaní sme sa už tešili na tradičné slovinské jedlo, ktoré sme si mohli vychutnať v jednej z miestnych reštaurácií. Dosť mi to pripomínalo našu kuchyňu, keďže na tanieri sa objavila kyslá kapusta, klobása a jaternice. Nielenže máme podobné meno, ale aj jedlá. Po návrate do hostela sme sa tak ako každý večer zoskupili okolo sladkostí, ktoré každy doniesol z domu. V pondelok sa rozdávali Krowki, čokoláda Figaro a Horalky, ktoré mali veľký úspech. V utorok bol na rade Balkán, juh, potom sever, a zakončili sme to rakúskou čokoládou. Spalo sa naozaj sladko. Niekoľko zistení: keď ti Dáni ponúknu sladkosti, priprav sa na to, že nebudú sladké. A keď si myslíš, že Krowki sú len poľské, tak si ešte asi nevidel tradičné cukríky z Litvy.

     Posledný deň bol na programe ľubovoľný záverečný projekt. V sobotu sme sa teda sami rozdelili do skupín a zvolili si formu i predmet nášho konceptu. Nechali sme sa inšpirovať prostredím Ljubljany a natočili hudobné video s vlastným textom repovej pesničky, tancom a hudbou. kto je zvedavý, tak si to môže pozrieť na Eustoryblogu: http://eustory.wordpress.com/ . A nielen to. Sú tam obsiahnuté všetky naše nahrané súbory, videá, komentáre, články, zdigitalizované postery, animácie a mnoho iného.

     Odchádzalo sa nám naozaj veľmi ťažko. Každý však tak ako prišiel, teda reprezentovať svoj národ, kultúru, niekedy aj jazyk, históriu, názory a črty, ktorých sme boli živými dôkazmi, tak aj odchádzal ako posol, ktorý sprostredkuje to, čo sa naučil od iných. Napríklad, že aj keď je niekto z Nemecka, neznamená to, že je Nemec, že v Rusku majú až 5 časových pásem, Fínsko tvoria nielen jazerá a lesy, v Španielsku nie je problém kríza, ale peniaze, že v Dánsku ti platia, keď študuješ, vo Švajčiarsku musíš žiť 12 rokov ak chceš požiadať o občianstvo a že Slovinsko nie je Slovensko, ani Slavónsko..."

 

Katarína Mochnacká, bývala študentka 4. D triedy

 

 

 

Last Updated ( Tuesday, 26 November 2013 15:11 )
 
Valid XHTML & CSS | Template Design ah-68 | Copyright © 2009 by Gymnázium L. Stöckela
Správca: Mgr. Ján Miškanin