Keď sa povie fyzika, väčšine ľudí začnú behať zimomriavky po chrbte. No nájdu sa aj takí (a ja medzi nich patrím), pre ktorých je to obľúbené trávenie voľného času. A tak som sa zapojil do Fyzikálnej olympiády, kde sa mi podarilo dostať sa do reprezentačného družstva Slovenska a mal som tú česť obhajovať farby nášho štátu, ako aj svoju školu na Medzinárodnej fyzikálnej olympiáde (MFO). Tento rok sa konala v Mexiku v dňoch 11.-19.7.2009 a zúčastnilo sa jej viac než 300 súťažiacich z 68 krajín (pôvodný počet bol 85, ale niektoré krajiny tesne pred začiatkom odhlásili účasť pre strach z prasacej chrípky). Slovensko zastupovali 5 súťažiaci: Michal Spišiak (Bratislava), Eugen Hruška (Hlohovec), Peter Vanya (Trenčín), Dušan Nemec (Žilina) a ja – Stanislav Hrivňak. Ako vedúci nášho tímu nás sprevádzali Prof. Ing. Ivo Čáp, Csc. zo Žilinskej univerzity a RNDr. Ľubomír Mucha z Technickej Univerzity v Košiciach.
Mexiko najčastejšie vyvoláva u ľudí predstavu o kaktusoch a púšťach, no v skutočnosti je to rozľahlá krajina s množstvom prírodných rozmanitostí. Súťaž sa konala v juhovýchodnej časti, v najväčšom meste Yucatánskeho polostrova Meride (takmer 1 mil. obyv.), kde badať prvky tropického podnebia s prakticky stálou teplotou počas celého roka.
Po viac než 30 hodinách cestovania (3 letoch) a čakania sme konečne prišli do svojho hotela a boli sme milo prekvapení jeho vybavením. Mexická vláda nič nenechala na náhodu a zabezpečila účastníkom len tie najlepšie hotely. Nasledujúci deň nás už čakal slávnostný otvárací ceremoniál, kde sa každá krajina predstavovala osobitne a oficiálny obed za sprievodu živej tradičnej mexickej hudby (marrachi).
Každá krajina mala počas celého pobytu svojho vlastného sprievodcu – Mexičana schopného  komunikovať v angličtine, ktorý bol s nimi na každom kroku. Pre nás to bola nedoceniteľná osoba, schopná priblížiť nám mexickú mentalitu a kultúru, zaviesť nás do obchodov s najvýhodnejšími cenami suvenírov, či povedať nám, čo za vec sa to práve chystám zjesť. Keď sme už pri jedení, nedá mi nespomenúť, že to bola jedna z našich hlavných činností. Jedla bolo vždy veľa a času na to určeného tiež. A to bola skvelá živná pôda pre rozhovory so súťažiacimi zo všetkých kútov sveta.
Popri všetkých týchto zážitkoch, ktoré boli odmenou za naše celoročné úsilie, stála pred nami úloha dôstojne reprezentovať Slovensko. Hneď druhý deň na nás čakala Teoretická časť. Obsahovala 3 úlohy členiace sa na viacero podúloh (aj nad 20) a určený časový limit bol 5 hodín. Náročnosť úloh bola vysoká, čo bolo predvídateľné. Osobne sa mi páčila ich koncepcia, lebo si nevyžadovali veľké vedomosti z daných oblastí, ale od súťažiaceho skôr očakávali schopnosť aplikovať princípy a zákony fyziky (v matematickej forme) na daný problém pomocou textu úlohy (niekoľkostranového), ktorý obsahoval mnoho návodov ako na to.
Tretí deň sme si mohli vychutnať celodennú exkurziu do bývalého Mayského mestečka Ushmal a žasli sme nad vyspelosťou tejto kultúry najmä čo sa týka architektúry ich chrámových pyramíd. Štvrtý deň sme sa už pasovali s Experimentálnou časťou. Trvala opäť 5 hodín a týkala sa optiky – merania vlnovej dĺžky lasera a optického dvojlomu sľudy. Vyžadovala si navrhnutie postupu na základe dodanej teórie a so zohľadnením priložených pomôcok, a následne meranie, zapisovanie dát a ich štatistické vyhodnotenie. Po tomto sa súťaž skončila, no čakala nás ešte druhá polovica pobytu.
Tak sme strávili jeden deň vyvaľovaním sa na piesočnatej pláži a keď všetci Európania už boli dostatočne červení, pokračovali sme ďalšie dni v spoznávaní Mayskej kultúry. Najväčší dojem na mňa zanechala obrovská pyramída na známom mieste zvanom Chichen-Itza. Bolo veľkou škodou, že  turistom bolo zakázané vyjsť na ňu, niektoré iné však boli prístupné.
Postupne sme sa tak dopracovali k poslednému dňu, kedy bolo vyhlásenie výsledkov. Na moje veľké prekvapenie sa mi podarilo umiestniť sa v druhej štvrtine výsledkovej listiny, a tak podľa pravidiel pre udeľovanie medailí som obdržal bronzovú medailu. Medzi prvými 40  miestami jasne dominovali východoázijské krajiny a objavilo sa tam iba zopár Európanov. Nebola to žiadna náhoda, tento trend je pozorovateľný už niekoľko rokov.
Na Slovensko sme sa vracali tými istými linkami. Cestou v lietadle som premýšľal, čo mi tento pobyt dal a zistil som, že je toho dosť. Predovšetkým som mal možnosť vidieť ďaleký svet a inú kultúru. Pri rozhovoroch s účastníkmi som mohol spoznať, aké rozdiely sú po svete, čo sa týka podmienok študovania alebo jednoducho chápania života. Taktiež som si uvedomil dôležitosť poznania cudzích jazykov, a že angličtina často nestačí. Za túto nezabudnuteľnú skúsenosť vďačím teraz už mojej exškole Gymnáziu Leonarda Stőckela a špeciálne pánovi profesorovi RNDr. Petrovi Bubákovi za výraznú podporu môjho fyzikálneho rastu.

Stanislav Hrivňak