Exkurzia do Osvienčimu PDF Print E-mail

Keď som sa prvýkrát dopočul, že ma čaká exkurzia do Osvienčimu a Krakova, bral som to ako väčšina študentov celkom normálne ako výlet. Vtedy som ešte ani zďaleka netušil, čo sa dozviem a ako to ovplyvní môj postoj k holokaustu. Exkurzia pre tretiakov a niekoľkých štvrtákov Gymnázia Leonarda Stöckela sa začala už skoro ráno. Vonku veľmi mrzlo, no nás to nijak neodradilo.

            Prechádzajúc vstupnou  bránou koncentračného tábora Auschwitz som nemohol prestať myslieť na ľudí, ktorí museli v takomto počasí žiť bez akéhokoľvek kúska teplého oblečenia. Kým mne bolo teplo, im musela doslova tuhnúť krv v žilách a pritom nemohli urobiť nič, iba dúfať, že im bude lepšie. Naša sprievodkyňa a zároveň vyučujúca Mgr. Jana Lešková  nám začala pomaly rozprávať jeden z najsmutnejších príbehov, ktoré ľudstvo zažilo, no my sme len ticho bez slov stáli a počúvali. Nevedel som si ani predstaviť, akým nehumánnym spôsobom tu zaobchádzali s maličkými deťmi, nieto žeby na nich ešte robili pokusy, ako sme sa dozvedeli. Postupne sme prechádzali jednotlivými budovami a pozerali sa na veci ich každodenné.

Najhoršie pre mňa osobne boli fotografie. Ľudia na nich vyzerali ako živé mŕtvoly. Bolo mi veľmi ťažko, no môžem povedať, že určite aj všetkým ostatným. Pani sprievodkyňa nám taktiež rozprávala, čo jedli, kde spali a čo všetko museli urobiť, aby prežili. Neviem, či niekto z nás by vydržal v takýchto podmienkach tak dlho ako oni. Spať na tvrdej chladnej zemi jeden na druhom a ráno čo ráno sa prebúdzať vedľa mŕtveho je naozaj kruté. Bohužiaľ, len málo z nich malo to šťastie prežiť. Posledné miesto, ktoré sme v Osvienčime navštívili, boli plynové komory a krematórium. Stále ešte zelené steny od cyklónu B vo mne naháňali hrôzu. Uvažovať nad tým, že na mieste, kde práve stojím, ležali tisícky tiel, bolo nepredstaviteľné, a musel som ísť odtiaľ čím skôr na čerstvý vzduch.

Po chvíli sme už boli všetci von a nasledoval presun do druhého tábora Birkenau vzdialeného iba niekoľko kilometrov. Keď sme tam prišli, uvideli sme pohľad, ktorý hovoril snáď za všetko. Nehostinné otvorené priestranstvo s budovami, v ktorých žilo a zomrelo vyše milióna ľudí. Ako nám bolo povedané, vôkol nerástla žiadna tráva a dokonca ani voda tečúca v odvodňovacích kanáloch nebola pitná. Ľudia takí slabí a smädní, že im bolo jedno, čo pijú, sa v nej topili. Najhoršia na tom azda bola práca, keď čistili splašky. Tvrdili, že je pre nich tá najlepšia, pretože ich aspoň nebijú dozorcovia. Deti odtrhnuté od rodičov, rodiny od príbuzných. Ak o niečom takom počujete, nieto ešte vidíte, nemôže sa vás to nedotknúť. Slzy v očiach pri pohľade na zoznam mien, ktoré sa tu stávali číslami. Mnohokrát pochybovali o sebe a tom, že sú ľuďmi, lebo takéto niečo človek človeku predsa nespraví. Či išlo o znásilnenia alebo potkany vo veľkosti mačiek, ktoré tu boli na dennom poriadku, nemali sme slov. To ticho hovorilo za nás. Zastavili sme aj pri pamätníku a pokračovali k ďalšej časti tábora, odkiaľ sa podarilo utiecť aj dvom Slovákom Vrbovi a Wetzlerovi.

Po skončení prehliadky sme sa ešte v ten deň presunuli do Krakova a tu sme mali aj krátky výklad o histórii mesta. V závere dňa sme nakoniec išli do hotela, samozrejme, plní pocitov z tohto dňa. Nasledujúce ráno sme navštívili hrad Wawel a presunuli sa do židovskej štvrte Kazimierz. Tu sme mali prehliadku židovskej synagógy a na vlastné oči sme mohli vidieť, ako to v nej funguje. Taktiež sme navštívili židovský cintorín zo 16. storočia a dozvedeli sme sa zopár zaujímavých faktov o ich živote a viere. Nasledovala iná štvrť, kde v čase okupácie Krakova Nemcami bolo vytvorené gestapo, v ktorom boli väznení.

Našou poslednou zastávkou však bolo Schindlerovo múzeum, kde sme si mali možnosť prejsť expozíciou ukazujúcou život v Krakove pred vojnou, počas vojny a po vojne. Každého z nás však trápila otázka, čo bolo ďalej. Život ľudí, ktorí prežili sa už nikdy nevrátil do starých koľají. Psychické problémy, traumy a nočné mory im často bránili v normálnom spôsobe života, no napriek tomu museli žiť ďalej. Je nemysliteľné, čo človek dokázal spraviť inému a hlavne sa necítiť pri tom previnilo.

Veď predsa nezáleží na tom, akej národnosti a vierovyznania sme, každý z nás má právo žiť slobodne a dôstojne. Myslím si preto, že je povinnosťou každého navštíviť tento cintorín a s úctou si pripomenúť obete holokaustu.

Ďakujeme pani profesorke Mgr. Jane Leškovej za pútavý a prínosný výklad, a tiež našim triednym profesorom RNDr. Martinovi Sendekovi, PaedDr. Jane Guľovej, PhD., PhDr. Jarmile Almássyovej a RNDr. Antonovi Almássymu za pomocnú ruku počas celej exkurzie.

Matúš Barút, študent GLS, 3.B

Last Updated ( Tuesday, 23 January 2018 15:25 )
 
Valid XHTML & CSS | Template Design ah-68 | Copyright © 2009 by Gymnázium L. Stöckela
Správca: Mgr. Ján Miškanin